mimi malá knihomilka

Ona píše, on ilustruje a spolu vytvárajú nádherné dielka. Manželia Liptákovci. Dnes pár slov o ich knihe Dierožrút, ktorú venovali svojim deťom. Dierožrút je žrút, ktorý žerie diery. A okrem toho je celý čierny (ako tá diera), chlpatý, má krátky chobot (podobný, ale nie tak dlhý ako slon) a okrúhle očká. Žije v lese. Chudák, stále je hladný. Lenže čím viac dier zje, tým je hladnejší. Nie a nie sa nasýtiť.  Jedného dňa si dierožrút povie, že v lese sú samé diétne diery a vyberie sa do mesta.  Mesto je preplnené dierami až praská vo švíkoch. Dierožrút nájde  diery mierne filozofické, smiešno-smutné, ale stále sa mu nedarí nájsť takú, ktorá by ho zasýtila. Vo svojom putovaní za dierami sa dostane do vesmíru a dokonca ešte ďalej.  Nakoniec prelezie koncom sveta. Nájde tam NIČ. Všade je bielo. A keď si už myslel, že sa môže začať lúčiť so svojim životom, ocitne  sa doma, pri studni, ktorú kopala jeho žena. Napije sa z nej. Stane sa čosi neuveriteľné - v dierožrútovi o

Poznáte to. V hľadáčiku máte kopu detských kníh, no človek by musel byť milionár, keby ich mal všetky kúpiť. A tak selektuje. Na niektoré po čase zabudnete, lebo do popredia záujmu sa dostanú iné, novo objavené. No potom príde správa s tipom na peknú detskú knihu a nestačíte sa čudovať. Ako to, že práve táto kniha bola odsunutá niekam na okraj mojej mysle? Známu ukrajinskú ľudovú rozprávku o solidarite a pomoci blížnemu Rukavička slovenský básnik a prozaik Juraj Kuniak zveršoval a predstavil v podobe autorskej rozprávky. O stratenej rukavičke dotvárajú klasické ilustrácie Jany Kiselovej-Sitekovej,  ktoré vás pohltia svojou zimnou atmosférou a pri čítaní máte chuť sa ešte viac zachumlať do deky.  Príbeh sa odohráva v Stratenej doline kam sa vybral na prechádzku Matej so svojim dedkom. Nebola by to Stratená dolina, keby v nej niečo nestratili. A tak sa stalo, že Matej rukavičku stratil a dedko Mateja.  Rozprávka prebieha tak ako si pamätám z detstva. K rukavičke postupne

Walker Books, 2007 Neviem, či to robia aj vaše deti, ale to moje si vždy na obálke knihy pozerá, či vyšli ešte nejaké knihy z rovnakej edície. A potom na ne prstom ukazuje a pritom hovorí: Mám, mám, nemám, mám... (nemám sprevádzané veľavýznamným pohľadom). Knihy Petra Horáčka nie sú výnimkou, i keď nejde o nejakú edíciu alebo viac dielov určitého príbehu. Na konci každej knihy totiž zvykne mať zobrazené ďalšie svoje knihy   a Mimi vždy išla oči nechať na Butterfy. Nebola by som správna mama knihomilky, ak by som jej túto túžbu nesplnila, že áno :-) Prvá reakcii Mimi, keď Butterfy zbadala, bola perfektná. Rozšírené oči vystriedal širokánsky úsmev a slová Po tej som túžila mama! A už sme spolu utekali do detskej izby, aby sme sa začítali do tohto síce krátkeho a jednoduchého príbehu, no o to farebnejšieho. Dievčatko menom Lucy nájde krásneho motýľa. Celý deň sa s ním hrá, naháňa ho po záhrade, ale na druhý deň ho už nevie nájsť. Hľadá ho všade. Namiesto neho nájde ružo

Kozliatka si museli v tajnej skrýši chvíľu poležať, kým na ne Mimi dorástla. V poslednom období sledujem, že vydrží počúvať čoraz dlhší text, tak som si povedala - skúsime. Prinajhoršom ju opäť odložím. No nebolo treba. Mimi občas niečo podotkla k obrázkom, ale inak tichučko počúvala. V knihe sa nachádzajú dve rozprávky. Jedna o kozliatkach poslušných, druhá o neposlušných.  Vždy začíname Rozprávkou o kozliatkach, ale neposlušných od Márie Rázusovej-Martákovej . Je to klasika, ktorú si pamätáme z našich detských čias so všetkým čo k tomu patrí. To znamená, že je tam aj zmienka o rozpáranom bruchu. Vyobrazené však nie je nič hrozné, len vlk s veľkým bruchom. Ak takéto výjavy v knihách nepreferujete, nemusíte sa báť. Ako druhú v poradí čítavame Rozprávku o kozliatkach, ale poslušných z pera Jaroslavy Blažkovej. Musím spomenúť, že knihu čítame zásadne večer pred spinkaním a už som veľakrát oľutovala zvolené poradie, pretože táto rozprávka je svieža, vtipná,